Diamant Hviezda juhu v aktuálnom čísle MIAU

Diamant Hviezda juhu v aktuálnom čísle MIAU

Tak ako všetky cenné predmety aj drahé kamene sa tešia veľkému záujmu falšovateľov. Či sa dajú falšovať aj diamanty, zafíry, rubíny, smaragdy, turmalíny či iné vzácne drahokamy, pýtali sme sa gemológa Martina Mikuša, výkonného riaditeľa spoločnosti Mikuš Diamonds.

MIAU: Jules Verne v románe Hviezda juhu, vydanom v roku 1884, si za hlavného hrdinu zvolil „najväčší diamant na svete“ a tento mimoriadny drahokam (trikrát väčší ako 280-karátový Veľký Mogul či 179-karátový Kooh-i-noor) prešiel v priebehu deja záhadnou premenou: pôvodne čierny kameň zmenil o niekoľko týždňov svoju farbu na ružovú, ba napokon sa na záver románu celý rozpadol na prach. Môže sa niečo podobné prihodiť aj v realite, alebo ide len o románovú fikciu?

Martin Mikuš:
Možno nie úplne identický, ale veľmi podobný príbeh určite prichádza do úvahy aj v skutočnosti. Poznatky súčasnej vedy nám umožňujú meniť farbu diamantov viacerými spôsobmi, pričom mnohé z týchto zmien – čo je veľmi dôležité – sú trvácne, ktoré pretrvajú aj prípadné opracovanie drahokamu. Nejde teda iba o akési povrchové farbenie, ale o reálnu zmenu farby v dôsledku zmien v kryštálovej štruktúre diamantu. Tieto zmeny možno vyvolať pôsobením vysokého tlaku v kombinácii s vysokou teplotou, ionizujúcim žiarením alebo aj vzájomnou kombináciou týchto metód. Dokážeme tak dnes vyrobiť napríklad aj veľmi vzácne ružové či modré diamanty, a to z kameňov, ktorých prírodná farba bola neatraktívna hnedá. Čo je však veľmi dôležité, v špičkových gemologických laboratóriách je prítomnosť takýchto úprav, pomocou komplexných spektrálnych analýz, vždy odhaliteľná.
 

MIAU:
Mimochodom, existujú vôbec čierne diamanty? Alebo biele?

Martin Mikuš:
Áno, existujú čierne aj biele diamanty. Je zaujímavé, že väčšina ľudí dnes na otázku akej je diamant farby odpovie „bielej“. Pritom drvivá väčšina klenotníckych diamantov je bezfarebná, alebo takmer bezfarebná. Skutočne biele, snehobiele diamanty, sú naopak veľmi vzácne a ojedinelé. Ich sfarbenie spôsobuje prítomnosť veľmi jemných, mikroskopických inklúzií, ktoré musia byť v celom kameni dokonale rovnomerne rozložené, aby vytvorili autentický efekt bielej farby. Prírodné čierne diamanty, pokiaľ ich rovnomerné čierne sfarbenie nie je dôsledkom žiadnych dodatočných úprav, sú taktiež pomerne vzácne. Prevažná väčšina čiernych diamantov, s ktorými sa dnes môžeme v praxi stretnúť, bola za účelom zjednotenia čiernej farby v celom objeme kameňa podrobená úprave vysokým tlakom a vysokou teplotou (HPHT – high pressure & high temperature). Atraktívne prírodné čierne diamanty sú skôr ojedinelé.
 

MIAU:
Vizionár Jules Verne anticipoval množstvo technických vynálezov (ponorky, rakety, magnetické vlaky, počítače, elektrické zbrane) a predvídal i výrobu diamantov, ktorá sa v 20. storočí stala realitou. Syntetické diamanty sa dnes využívajú predovšetkým v strojárskom priemysle. Ako sa vyrábajú? A možno ich vôbec nazývať „drahé“?

Martin Mikuš:
Úplne prvý syntetický, teda človekom vyrobený diamant, bol vyprodukovaný v roku 1953. Prirodzene, nešlo o diamant v klenotníckom slova zmysle. Klenotnícke, takmer bezfarebné diamanty sa podarilo prvýkrát vyrobiť v roku 1971 spoločnosti General Electric. V súčasnosti existujú dve rozšírené metódy ich výroby. Tou prvou, z hľadiska jej uvedenia do praxe, je syntéza diamantu v uzavretých komorách spomínanou HPHT metódou, ktorá sa využíva aj pri farebných úpravách diamantov. Najčastejším zdrojom uhlíka v tomto procese je diamantový prach, ktorý sa rozpustí v kovovom katalyzátore a pri extrémne vysokom tlaku (50-80kB) a teplote v rozmedzí 1350 až 1600 °C dochádza k jeho postupnej kryštalizácii vo forme diamantu. Druhou, o niečo mladšou metódou je takzvaná chemická plynná depozícia, pri ktorej dochádza ku kryštalizácii diamantu vo veľmi tenkých vrstvách v dôsledku zahrievania metánu mikrovlnným žiarením. Obe metódy sú už v súčasnosti komerčne dostatočne rozšírené. Pomocou nich a prípadných dodatočných farebných úprav je tak možné synteticky vyrobiť v podstate akýkoľvek diamant. Ako drahé by som tieto kamene neoznačoval. Ich hodnota v podstate zodpovedá nákladom na ich produkciu. V minulosti bola vysoká, v súčasnosti však už značne klesla pod hodnotu prírodných diamantov a s rozvojom technológií bude jej pokles i naďalej pokračovať.
 

MIAU:
Prírodné diamanty vraj možno falšovať, a nemáme teraz na mysli ich zámenu iným kameňom (napríklad zirkónom) pri osadení do šperku. Čo všetko možno na drahých kameňoch falšovať? A ako možno falšovanie odhaliť? Stretli ste sa s prípadom falšovania drahých kameňov aj osobne?

Martin Mikuš:
Ako znalec sa s takýmito prípadmi stretávam pomerne často. Či už ide o znaleckú činnosť pre súkromné osoby, ktoré si prinesú šperky napríklad z dovolenky a chcú si nechať posúdiť pravosť kameňov v nich osadených, ale tiež aj pre štátne orgány, najmä pokiaľ ide o vyšetrovania či súdne konania v trestných veciach. Pod pojmom falšovanie kameňov si možno predstaviť viacero vecí – tou prvou, ktorú ste spomenuli, je ich vedomá zámena za iný, lacnejší materiál zväčša za účelom dosiahnutia neoprávneného profitu. Náhrada drahokamu iným materiálom je však často veľmi ľahko odhaliteľná a preto dnes mnoho nekalo konajúcich jedincov či dokonca organizovaných skupín pristupuje k omnoho sofistikovanejším praktikám. Ako prvú by som spomenul zámenu prírodného kameňa za identický, avšak vyrobený človekom v laboratóriu, teda syntetický drahý kameň. Takýmto spôsobom sa nahrádzajú prírodné rubíny a zafíry už takmer celé jedno storočie. Syntetické diamanty prestavujú rozšírený problém už viac než desať rokov. V týchto prípadoch je samozrejme taktiež možné odhaliť nesprávne deklarovaný drahokam, avšak tento proces už vyžaduje značné odborné znalosti a profesionálne a často veľmi nákladné laboratórne vybavenie. V mnohých uvedených prípadoch nedokáže takýto „podvod“ odhaliť ani skúsený klenotník, ktorý tento kameň osádza do šperku, čo značne zvyšuje riziko jeho zámeny v klenotníckej praxi. Ďalšou, veľmi rozsiahlou a vskutku ťažko odhaliteľnou kategóriou falšovaných drahokamov, sú prírodné drahé kamene dodatočne upravené človekom za účelom zlepšenia ich vizuálnej kvality. Či už sa jedná o zmenu farby o ktorej sme hovorili pri diamantoch (ktorá sa však aplikuje aj pri množstve iných farebných drahokamov) alebo o vypĺňanie mikroskopických fraktúr cudzorodými materiálmi ktoré značne zlepšuje vzhľad a zvyšuje atraktivitu takto upravených drahokamov, takmer vždy sú to praktiky ktoré je možne zachytiť len pomocou spektrálnych analýz v gemologickom laboratóriu. Logicky teda tieto praktiky predstavujú obrovské riziko pre klenotnícky trh, obzvlášť v súčasnosti, keď sa metódy ich aplikácie stávajú čoraz dostupnejšími.
 

MIAU:
Ktoré drahé kamene sa falšujú najčastejšie?

Martin Mikuš:
Z hľadiska počtu určite vzácne odrody korundu, teda rubíny a zafíry. Či už sa jedná o ich zámenu za syntetický, človekom vyrobený materiál, ich farebnú úpravu zahrievaním pri vysokých teplotách alebo tiež spomínané vypĺňanie fraktúr najčastejšie sklom s vysokým obsahom olova, ktoré tieto fraktúry takmer dokonale vizuálne maskuje. Z kameňa, na ktorom by ste sotva zastavili pohľad je tak možné vyprodukovať vskutku atraktívny drahokam, ktorý je často podvodne deklarovaný ako prírodný materiál a ponúkaný aj za stonásobok skutočnej hodnoty. Po rubínoch a zafíroch sú to v súčasnosti určite diamanty.
 

MIAU:
Najviac „fejkových“ tovarov pochádza z Ázie. Platí to aj o pôvode „fejkových“ drahokamov? Do histórie umenia sa zapísalo viacero geniálnych falzifikátorov obrazov, ktorí boli svojím spôsobom výnimoční umelci, rovnako ako majstri, ktorých falšovali. „Preslávili sa“ nejakí falzifikátori aj vo svete drahých kameňov, alebo ide v tomto prípade skôr o anonymné dielne?

Martin Mikuš:
Preslávených falzifikátorov v klenotníckom odvetví zatiaľ síce nemáme, no je pravdou, že napríklad Thajsko má povesť krajiny s najsofistikovanejšími metódami úprav farebných drahokamov, najmä spomínaných rubínov a zafírov. Určite to však súvisí s tým, že nielen v Thajsku, ale aj v okolitých krajinách sa tieto kamene historicky ťažili a dodnes ťažia vo významnom množstve.
 

MIAU:
Výroba syntetického diamantu a falšovanie diamantu - je v tom vôbec rozdiel?

Martin Mikuš
: Syntetické diamanty bývajú často označované ako falošné. Zamieňanie týchto pojmov však nie je správne. Syntetický diamant nie je falošný, je to skutočný diamant vyrobený v laboratóriu, teda taký ktorý nevznikol v prírode ako výsledok prirodzených procesov pod zemským povrchom. Je veľmi dôležité, že rozdiel medzi prírodnými a syntetickými diamantmi existuje, sú navzájom rozlíšiteľné a teda tieto drahokamy nemožno spolu zamieňať. Ako som už uviedol, falošné diamanty skutočne poznáme. No tie vznikajú úmyselnou zámenou syntetických diamantov – ktoré sú oveľa lacnejšie – za prírodné, pričom sa cielene zatajuje ich laboratórny pôvod. Tento podvod sa často realizuje za účelom nekalého navýšenia ceny a umelého nadhodnotenia syntetických diamantov. Takúto praktiku však možno bez akýchkoľvek problémov prirovnať k tomu, ako by niekto za prírodný diamant označoval napríklad obyčajné sklo. Pri syntetických diamantoch je však riziko o to väčšie, že odlíšiť ich (na rozdiel od všetkých ďalších napodobenín prírodného diamantu) dokáže v súčasnosti iba profesionálne vybavené laboratórium.


MIAU:
Drahé kamene vraj možno poistiť. Je to pravda? Ak áno, proti čomu všetkému sa poisťujú. Možno ich napríklad poistiť proti zmene farby? A vlastne, aké poisťovne poisťujú drahokamy? Môžem prísť trebárs do Allianzu: „Dobrý deň, mohli by ste mi prosím poistiť tento šperk?“

Martin Mikuš:
Áno, je možné poistiť nielen drahé kamene, ale aj šperky v ktorých sú osadené. Zväčša sa však jedná o poistenie proti ich odcudzeniu. Predpokladám, že väčšina komerčných poisťovní poskytuje takýto druh poistenia. Zo skúseností môžem povedať, že vo väčšine prípadov, keď mal klient záujem poistiť si svoje šperky osadené drahým kameňmi, bolo zo strany poisťovne vyžadované ich znalecké ohodnotenie. Jeho súčasťou je vždy aj presná identifikácia a kvalitatívny popis drahého kameňa. Na základe tohto ohodnotenia potom pri splnení poistných podmienok – na ktorých dodržanie si treba dať obzvlášť veľký pozor – uhradí poisťovňa vzniknutú škodu v prípade poistnej udalosti, ktorou môže byť napríklad krádež šperkov z domácnosti. Treba si však naozaj dôsledne preštudovať všetky poistné podmienky, nakoľko mnohé poisťovne vyžadujú pri šperkoch určitej hodnoty, aby boli v opustenej domácnosti uložené v trezoroch konkrétnej bezpečnostnej triedy, teda nielen uložené v šperkovnici.