Martin Mikuš: Drahé kamene ma doslova pohltili

Martin Mikuš: Drahé kamene ma doslova pohltili

Aký je to pocit odpútať sa od reality prítomného času, keď človek analyzuje diamanty? Čo prežíva smrteľník zo slovenskej hrudy, ktorý sa stane členom na najstaršej diamantovej burze sveta v Antverpách? Existujú spôsoby, ako môžeme sami zistiť, či máme doma pravý šperk alebo nechcenú mačku vo vreci? A čo je v súčasnosti najväčším rizikom pre klenotnícky trh? Aj tieto fascinujúce témy sme otvorili so špičkovým gemológom, vášnivým horalom a výkonným riaditeľom slovenského klenotníctva Mikuš Diamonds Martinom Mikušom.



Život nie je nič iné, iba pomalé rozpomínanie sa na detstvo. Do akej miery bolo to vaše spojené s drahými kameňmi?

V lete 1997, po skončení základnej školy, ma otec vzal so sebou do horskej dedinky Borca di Cadore v talianskych dolomitoch, neďaleko Cortiny d´Ampezzo. Dodnes tam pôsobí známy profesor gemológie, Luigi Costantini. Otec mal spolu s kolegami absolvovať u profesora štúdium farebných drahokamov a perál. A keďže som odmalička miloval hory, išiel som s otcom – plný nadšenia, že zažijem týždennú turistiku v talianskych kopcoch. Keď som však v prvý deň kurzu prišiel ráno za otcom do školiacej miestnosti, doteraz si presne pamätám, ako to tam vyzeralo – päť svetlošedých lavíc, na každej mikroskop, špeciálna dlhá lampa a niekoľko mne neznámych prístrojov – zaujalo ma to. Pomyslel som si, že ak s týmto všetkým bude otec vedieť robiť, keď skončí kurz, tak to má fakt zmysel! Intuitívne som sa ho spýtal, či nemôžem zostať prvé dopoludnie s nimi. Aj profesor Costantini súhlasil. Na hory som sa už nedostal. (smiech)

Šedé lavice so zvláštnymi mašinkami boli teda v danom okamihu príťažlivejšie ako masívne talianske štíty?

Asi tak. Po prvom obede mi zriadili vlastné pracovné miesto a celý týždeň som strávil v laboratóriu. Bol to fantastický zážitok. Chalan zo základnej školy, ktorý nemal ešte týždeň dozadu ani poňatia o drahých kameňoch, je zrazu „odborník“. Fascinovalo ma na tom aj to, že na Slovensku o gemológii v tom období nebolo takmer žiadnej zmienky. Inými slovami, naskytlo sa mi úplne voľné pole. Začiatkom štúdia na strednej škole, trenčianskom Gymnáziu Ľudovíta Štúra, som sa čoraz intenzívnejšie zaujímal o prácu mojich rodičov a s tým súvisiace gemologické témy, napríklad v rámci stredoškolskej odbornej činnosti. Neskôr som síce vyštudoval právo, no súbežne som sa vzdelával aj v gemologickom obore, pretože drahé kamene ma doslova pohltili.

Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. V čom sa podobáte na svojho otca?

To musia posúdiť iní. Ale už aj môj trojročný syn Jakubko vie na otázku: „Čo sú Mikušovci?“ pekne a zrozumiteľne odpovedať: „Tvrdohlavci.“ (smiech)

Cítite sa v niektorých pracovných situáciách ako dieťa? O čom najradšej hovoríte, keď hovoríte o svojej práci?

Aj keď veľa času na odbornú činnosť nezostáva, stále veľmi rád pracujem s kameňmi v našom laboratóriu. Čas mi tu plynie neskutočne rýchlo. Občas, najmä v zime, si sadnem za mikroskop, keď je ešte tma a o chvíľu už je opäť tma. Rád robím spektrálne merania, ktoré prinášajú nové poznatky do našich databáz. Veľmi ma baví výskum, odhaľovanie imitácií a úprav drahokamov. O tom dokážem naozaj veľa rozprávať. Sestra s otcom si zo mňa občas uťahujú: „Teraz počúvaj, pán profesor má prednášku.“

Kedy sa zo smrteľníka stáva expert na diamanty a kedy je táto úloha na konci? A je vôbec niekedy na konci?

Diamanty sú veľmi obsiahla oblasť, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí tak zdať. V podstate nie je ani možné byť expertom na celé ich spektrum. Obsahovo by to jeden človek nezvládol. Aj špičkové svetové gemologické laboratóriá zamestnávajú viacero expertov s rôznou špecializáciou. Napríklad farebné diamanty a ich úpravy sú samostatnou, extrémne rozsiahlou kapitolou. V prírode sa ich síce zo všetkých diamantov vyskytuje iba nepatrný zlomok, no ich skúmanie je ďaleko rozsiahlejšie než celá veda o bezfarebných diamantoch. U nás sa špecializujeme najmä na tie bezfarebné, keďže tie reálne predstavujú 99 percent diamantov, ktoré sa u nás predávajú. Výskum však nikdy nebude na konci.



V istom rozhovore ste povedali, že diamanty nakupujete priamo, bez sprostredkovateľov, keďže ste spolu s otcom Ivanom Mikušom jedinými slovenskými členmi na najstaršej diamantovej burze sveta v Antverpách. Pamätáte si na svoj prvý kontakt s tamojšou exkluzívnou mikrosocietou, ktorá sa na území diamantov cíti ako ryba vo vode?

Antverpy aj burzu, mimochodom založenú v roku 1893, som navštívil prvýkrát v roku 2003, no do burzovej haly, ktorá je srdcom tejto inštitúcie, som sa ako „nečlen“ nedostal. Boli tam však automatické dvere, ktoré sú tam dodnes. Stál som na chodbe, nazeral dovnútra a veľmi silno som premýšľal nad tým, ako sa tam raz dostať. Viem, že otca táto myšlienka zamestnávala už roky predtým, keď v tomto biznise pôsobil. Viackrát mi hovoril, že jeho dobrý priateľ z brandže, Slovák, ktorý v tom čase žil dlhé roky v Izraeli, mu raz povedal: „Ivan, tam sa nikdy nedostaneš, to je uzavretá skupina.“

No keďže sú Mikušovci tvrdohlaví, tak sa to nakoniec podarilo...

(smiech) Pre členstvo na burze je v prvom rade nevyhnutná odborná spôsobilosť. Pri ústnom pohovore (ktorých môže byť viacero) vám predstavitelia príslušného výboru burzy kladú množstvo naozaj rôznorodých otázok, mnohé z nich išli relatívne do hĺbky aj z hľadiska odborných znalostí o diamantoch. Burza si taktiež žiada referencie od viacerých renomovaných obchodných partnerov (z diamantového biznisu) a bánk. Najdôležitejším predpokladom je však to, aby vás na burzu niekto uviedol. Musia to byť minimálne dvaja členovia, ktorí sa tým za vás zaručia a stávajú sa tak garantom toho, že aj vy budete pravidlá burzy dodržiavať. Musia to urobiť bezpodmienečne. Tu vyvstáva rozumná otázka, prečo by to niekto robil? Áno, možných odpovedí nie je veľa a chce to naozaj aj šťastnú zhodu náhod. Vypestovať si priateľstvo a dôveru v takomto prostredí, ak sa to podarí, trvá dlhé roky. No to je jedna vec. Druhou je motív.

A aký bol kľúčový motív vo vašom prípade?

Jeden z našich dobrých priateľov, Bert, člen burzy, mal bývalú manželku zo Slovenska. Vedel, že sme Slováci, ale dlho sa nám s tým nezdôveril. Až raz, pri spoločnej debate medzi ním, mnou a mojím otcom som sa ho odvážne spýtal, či by nebolo možné stať sa členmi burzy. Usmial sa a povedal niečo v zmysle: „Prečo nie, chlapi? Viete, moja bývalá manželka bola Slovenka, robila fantastické parené buchty. Už len kvôli nim.“ (smiech) No ak aj splníte všetky uvedené podmienky a na burze po všetkých pohovoroch vašu prihlášku prijmú, schvaľovací proces tým nekončí. Následne je vaša fotografia vystavená na tridsať dní na vývesnej tabuli v burzovej hale. Ak nikto z členov burzy nevznesie počas tejto doby voči vám námietku, stávate sa po jej uplynutí členom. Ak je vznesená akákoľvek námietka, musí sa prejednať a podľa jej opodstatnenosti predsedníctvo burzy rozhodne o vašom prijatí za člena alebo zamietnutí žiadosti. Nám sa to podarilo a raritou je, že za vyše storočnú históriu burzy to bolo prvýkrát, kedy sa členmi stali otec a syn súčasne.

Aké najčastejšie klišé vám o diamantoch prekáža?

Nemám rád spojenie „investičný diamant“. V posledných rokoch sa z tohto pojmu stal čistý marketingový produkt, s ktorým sa, bohužiaľ, často pracuje tak, že predstava ľudí o diamantoch je potom úplne iná, než je skutočnosť.

Dostali ste sa na zahraničných cestách či v našich končinách k diamantu, ktorý vám doslova vyrazil dych?

Počas výstavy diamantov v Hong Kongu sme sa raz boli pozrieť v neďalekom Macao. Jeden z magnátov v odvetví hazardu, Stanley Ho, tam má verejne vystavený 218 karátový diamant absolútne najvyšších parametrov. Je to najväčší kameň svojho druhu vo výbruse „cushion“ na svete. Asi by som nepovedal, že mi vyrazil dych, ale bol to v skutku výnimočný kameň, ktorý si dodnes pamätám.

S čím všetkým sa vám spájajú šperky a čo pre vás osobne znamenajú?

Ako muž vnímam šperky ako skvelú príležitosť spraviť radosť – osobitne mojej manželke. Každý jeden z týchto kúskov má pre nás oboch špeciálny význam. Skutočný šperk totiž nie je iba módna záležitosť. Je to ako s prístupom k umeniu. Doma máme zavesených viacero fotografií, ktoré občas s manželkou vymeníme, no aj niekoľko nádherných originálnych obrazov, ktoré sú veľmi osobnými darmi od našich najbližších. Ku nim nás viaže úplne odlišný vzťah. Vyjadrenie blízkeho človeka, spomienky, spoločné chvíle. To sú krásne a autentické atribúty, ktoré chceme vždy spájať aj s našimi ručne robenými šperkmi.



Existujú nejaké metódy, ako môžeme i v domácich podmienkach odhaliť, či máme doma šperk s pravým kameňom alebo má táto problematika oveľa hlbšie korene a tým pádom aj dôsledky?

Ak berieme do úvahy reálnu možnosť, že ako jedna z imitácií prírodného diamantu prichádza do úvahy aj diamant syntetický, tak takéto metódy neexistujú. Dokonca dnes nie sú k dispozícií ani ľahko dostupné metódy, ktoré by bolo možné jednoducho rozšíriť aspoň medzi klenotníkmi, ktorí by sa tak mohli efektívne chrániť pred prípadnými podvodnými zámenami týchto kameňov. V súčasnosti tak diamanty, ktoré neprešli serióznou analýzou v gemologickom laboratóriu, predstavujú pomerne veľké riziko.

V roku 2002 ste spolu s otcom založili Slovenský gemologický inštitút (SGI), aby ste mohli vykonávať odborné analýzy drahých kameňov. Do akej miery je prepojené rodinné klenotníctvo Mikuš Diamonds a tento inštitút? Môžeme povedať, že jedno bez druhého by neexistovalo?

Skôr naopak. Gemologický inštitút vznikol ako naše hobby. Dodnes si dobre pamätám rozhovor s otcom, keď prišlo na tému potreby prístrojového vybavenia. Otec bol tejto myšlienke veľmi naklonený. Investovali sme peniaze do prístrojov, ale aj vedomostí, ktoré nás, jednoducho bavili a bavia nás dodnes. Treba povedať, že v tom období v našich podmienkach gemologický inštitút nedokázal existovať ako ekonomicky zmysluplná činnosť. Ak by ste sa na to pozerali iba cez čísla, nemohli by ste to v tom období robiť. Je však skvelé, že naše nadšenie si osvojila aj moja sestra Iveta. Aj preto je dnes SGI nielen nezávisle fungujúcim a špičkovo vybaveným laboratóriom, ale tiež jedinou znaleckou organizáciou v odvetví drahých kameňov a teda aj najvyššou inštanciou znaleckej činnosti v odbore na Slovensku.

Falšovanie diamantov je samostatnou témou. Skúste nás do nej preniesť prostredníctvom praktických príkladov, ktoré sú vo vašej praxi stále živé.

Tých prípadov bolo veľa. Takým prvým, ktorý možno zarezonoval viac než obvykle, bolo „odhalenie“ pokusu o zámenu ukradnutého diamantu z expozície Slovenského národného múzea v Bratislave v roku 2004, za imitáciu diamantu. Otca vtedy kontaktovala polícia uprostred noci s požiadavkou, že je potrebné vyhotoviť bezodkladnú expertízu pre účely väzobného stíhania podozrivých. Pod záštitou Slovenského gemologického inštitútu pravidelne vydávame tlačové správy a varovania, ak zachytíme niečo podozrivé. Napríklad v roku 2018 to bol pravý diamant s pravým certifikátom, ktoré však nemali okrem sfalšovaného laserového čísla nič spoločné. Zjednodušene povedané, na nekvalitný diamant bolo laserom vypálené sfalšované číslo certifikátu oveľa kvalitnejšieho a hodnotnejšieho diamantu, pričom spolu s týmto kameňom bol dodaný aj pravý originál certifikátu kvalitnejšieho kameňa. Odhaliť takýto sofistikovaný podvod je extrémne zložité. Pritom v USA bol odhalený (až dodatočne) obdobný podvod, pri ktorom vznikla škoda viac než sedemdesiattisíc amerických dolárov. Koncom roku 2017 sme zachytili v jednom prsteni pomiešané syntetické diamanty s prírodnými, pričom všetky boli deklarované ako prírodné. V klenotníckej brandži sa tomuto podvodu zvykne hovoriť aj „posolené diamanty“. Je to akoby ste do kôpky maličkých prírodných diamantov prisypali (ako soľ) aj syntetické, teda človekom vyrobené diamanty.

Môžeme teda povedať, že práve syntetické diamanty sú pre klenotnícky segment najväčšou hrozbou?

V súčasnosti určite, a to ešte zhruba pred desiatimi rokmi syntetické diamanty nepredstavovali pre klenotnícky trh žiadnu relevantnú hrozbu. A dnes ide pri výskume diamantov najväčšia časť investícií práve do rozvoja metód na ich odhaľovanie, keďže proces ich výroby sa podstatne urýchlil a zjednodušil. Ich identifikácia je však pomerne zložitá a stále neexistuje prístroj, ktorý by ich dokázal odhaliť na jednoznačnom princípe. Myslím si, že ak sa aj takýto prístroj niekedy podarí vyvinúť, potrvá to ešte veľmi dlhý čas. Aj preto sa so sestrou venujeme vlastnému výskumu v tejto oblasti.

To znamená, že nestačí mať vo výbave iba kvalitné „high-tech“ prístroje, ale aj každodenný dril a relevantné vzdelanie?

Žiaľ, všetky tie „high-tech“ mašiny sú v našom odbore zväčša spektrometre. Teda nejde o prístroje, ktoré by vám povedali jednoducho „áno/nie“. Ide o prístroje, ktorých výstupom je často zložitý graf, ktorý treba vedieť „čítať“, čo už do istej miery potrápi aj sivé bunky. Je to skôr poctivá práca v spojení s odbornými poznatkami. No v podstate najnáročnejšie je dostať sa k príležitosti osvojiť si túto prax. Inými slovami, ako získať prístup deň čo deň k desiatkam až stovkám diamantov v našich podmienkach? V tomto mám veľké šťastie, že moja práca a moje hobby spolu tak úzko súvisia. V našom rodinnom klenotníctve Mikuš Diamonds totiž ručne vyrobíme najviac diamantových šperkov, ako aj klenotov s prírodnými drahými kameňmi na Slovensku. Každý, aj ten najmenší kameň prechádza u nás kvalitatívnou analýzou, ktorej výsledkom je certifikát, akýsi rodný list šperku.



Vo vašom svete sa prirodzene snúbi krása s odbornosťou. Ako však ľuďom dokážete zabezpečiť objektivitu? Nemajú obavy, že pri analýze dôjde k nejakej subjektivizácii či odchýlke?

Prirodzene, občas majú. Aj preto v laboratóriu SGI nevieme, čo hodnotíme. Či ide o kamene od klienta z klenotníctva X, od súkromnej osoby, alebo od Mikuš Diamonds. Na druhú stranu – akékoľvek tendenčné hodnotenie nedáva, pri poctivej robote, žiaden zmysel. Ak mi druhýkrát predložíte na analýzu ten istý kameň a ja poviem odlišné výsledky, celé renomé, všetko je fuč. Toto si jednoducho nemôžeme ako seriózne laboratórium dovoliť. Nehovoriac o tom, že ako na znaleckú organizáciu sa na nás vzťahujú aj všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona o znalcoch.

Ako bežný zákazník rozpozná, že certifikát k šperku nie je falošný? Čo všetko obsahuje certifikát pravosti?

Toto je veľmi zložitá a obsiahla téma. Čo je to pravý certifikát? Ak povie murár, že ho vystavil on, a skutočne ho aj vystavil, tak je pravý. Žiaľ, u nás legislatíva žiadnym spôsobom neupravuje podmienky vystavovania certifikátov k drahým kameňom, alebo presnejšie povedané podmienky výkonu gemologických analýz. V prvom rade je preto najdôležitejšie zaoberať sa tým, kto certifikát vystavil. Ak má ísť o relevantný doklad, malo by to byť vždy renomované gemologické laboratórium. Pri väčších a hodnotnejších drahokamoch ideálne so svetovým renomé. Pri diamantoch sú v súčasnosti takýmito nadnárodnými laboratóriami napríklad GIA /Gemological Institute of America/, HRD /Hoge Raad voor Diamant/, IGI /International Gemological Institute/ alebo IIDGR /International Instute for Diamond Grading and Research/.

Máte vysoké pracovné nasadenie. Nie je to náročné pre vašu rodinu?

To je skôr otázka na moju manželku. Aj keď, vždy ma pobaví, čo vraví môj syn, keď mu ráno poviem, že idem do práce. To jeho povestné: „Zase?!“

Nie je tajomstvom, že ste zanieteným horalom. Na ktoré svetové či slovenské masívy najradšej spomínate?

Som rozhodne dobrodruh a hory mám skutočne veľmi rád. Nikdy nezabudnem, ako som so svojimi najlepšími kamarátmi, až na jedného, ktorý kvôli výškovej chorobe zostal v nižšom tábore, vystúpil na gruzínsku päťtisícovku Kazbek. Bol to neopísateľný pocit. Vtedy, prvýkrát v týchto výškach, a všetci kamaráti, ktorých mám rád, tam boli so mnou. Tých kopcov je veľa, ale Kazbek pre mňa zostane navždy ten „naj“.

V čom by ste sa vedeli realizovať rovnako dobre ako gemológ?

Raz by som si chcel spraviť skúšky horského vodcu UIAGM (Union Internationale des Associations de Guides de Montagnes). V tomto krásnom i náročnom povolaní sa spájajú milované hory a obrovské množstvo precíznej teórie a znalostí fyziky. Tá kombinácia sa mi páči. A tiež byť „vodca“. Už na gymnáziu som bol predseda triedy. (smiech)

V súčasnej hektike je často skloňované slovo „work-life-balance“, teda rovnováha medzi pracovným a súkromným životom. Pri akej činnosti si najlepšie oddýchnete?

Mám rád aktívny oddych. Už päť rokov, dvakrát do týždňa, si večer naložím batoh bandaskami s vodou a o 4:45 ráno šliapeme na čas spolu s otcom na Ostrý vrch – kopec neďaleko Trenčína. Väčšinu roka len za svetla čeloviek, v každom čase aj nečase. Je to svojím spôsobom sebazničujúce, no na druhej strane to v človeku buduje extrémnu pevnú vôľu. Smerom hore je to vždy boj, rozprávame sa až pri zostupe, no tento tréning by som už nedokázal vypustiť. Dúfam len, že mi to moje zdravie umožní prinajmenšom tak dlho, ako môjmu otcovi.

Za čo nikdy neľutujete dať peniaze?

Za vzdelanie v akomkoľvek zmysle, vrátane cestovania. A ani vtedy, ak niekomu naozaj pomôžu. A potom tiež za kvalitné víno s dobrými kamarátmi.

Ako vnímate znovuzrodený trend „hand-made“ výrobkov, ktorý sa týka čoraz širších oblastí nášho života?

Môj otec budoval „hand-made“ výrobu v čase, keď strojová klenotnícka výroba v podstate neexistovala, a preto ani pojem „hand-made“ prakticky nikto nepoznal. Je to jednoducho náš punc a niektorých vecí sa nikdy nevzdáme. Zasadiť ručne tisíc kameňov rôznych veľkostí v štýle „pavé“ je otázkou desiatok hodín či niekoľkých dní. Ich odliatím sa to dá stihnúť za zlomok tohto času. Vizuálny rozdiel je minimálny, kvalitatívny obrovský. Preto budeme tam, kde je to otázkou kvality, vždy presadzovať prácu šikovných ľudí. A podobne to vnímam aj v oblasti vlastnej spotreby.